Boli sme na tréningu Petra Marcina a Ivany Surovcovej

Pochváľte sa, za čo ste na seba najviac hrdý? Čo vás baví najviac?

Čo mi ide, to by vám vedela povedať Ivana, ak by vôbec niečo našla. Keď je hudba, ktorá mi je blízka, keď sa dá na tú hudbu niečo vymyslieť a verzia našej choreografie je živá a nápaditá.

Nepripadáte mi práve ako podpapučový typ, zvyknete veľmi pripomienkovať choreografiu?

A ako! Ivana vždy v nedeľu nastaví maximalistickú verziu, z ktorej postupne uberám. Prichádza konfrontovanie, keď ona tvrdí, že to zvládnem a ja ju presviedčam, že je to nad moje sily.

Dávate do choreografie aj niečo vlastné?

Áno, po konzultáciách s Ivanou pridávam do tanečnej zostavy herecké akcie.

Let´s Dance je kolobeh tréningov, príprav a vystupovaní. Čo z tohto máte najradšej?

Nenávidím tréningy, pravdupovediac, zachraňuje ich Ivana, s ktorou vychádzam, je príjemná a tolerantná. Najradšej mám piatkové večery, páči sa mi, keď ľuďom môžeme prezentovať, čo sme za posledný týždeň zvládli.

Vy vôbec nemáte trému?

Nikdy som ju ani nemal. Už ako dieťa som sa nevedel dočkať okamihu, keď ma doslova vypustia na pódium. No je rozdiel medzi trémou a pocitom zodpovednosti, ktorý cítim pred tým, ako idem tancovať. Bojím sa, aby som niečo nepokazil. Bola by to škoda, keď máte tanec dobre nacvičený.

Koľkokrát ste sa za tie dni, čo spolupracujete, pohádali?

Ani raz. Ivana je tolerantná a vie pochopiť aj moje obavy a požiadavky.

Keď trávite toľko času spolu, zverujete sa jeden druhému aj so súkromnými radosťami a starosťami?

Súkromie riešiť nestíhame, lebo by sme museli ísť spolu na kávu, a to sme zatiaľ neboli. Možno, keď vypadneme (smiech). Obaja máme povinnosti a robotu aj mimo parketu, čiže z každého tréningu doslova utekáme niečo zariadiť, vybaviť...

Sú dni, keď padáte od únavy a máte chuť sa na to vykašľať?

Tie sú stále a stáva sa mi to skoro po každom tréningu. Máme ich denne dvakrát, dve hodiny doobeda a dve hodiny poobede. V živote som netancoval, len zapamätať si kroky a ako-tak dranie tela je drina. Priblížiť sa tanečníkom, ktorí tancujú od svojich piatich rokov, je nemožné.

S rukou na srdci, má to s vami manželka doma ťažšie, odkedy ste tanečne zničený?

Nemá, veď som stále preč z domu! (smiech) Je spokojná, že som v práci. Let´s Dance a tréningy sú teraz moja práca.

Doma s ňou netrénujete?

Nie je kde, nemám na to priestor. Doma si iba zopakujem základné kroky a ostatné si prehrávam v hlave.

A čo syn? Závidí vám možnosť pracovať po boku takej krásnej ženy, ako je Ivanka?

Ani neviem. Nejako sme to ešte neriešili. Bol sa na nás pozrieť na niekoľkých prenosoch, ja vlastne ani neviem, aké baby sa mu páčia. Je to jeho vec. Keď si bude vyberať nevestu, viac, ako vyzerá, ma bude zaujímať, či vie variť (smiech).

Spomínali ste, že ste v živote netancovali. Tomu neverím.

Verte! Ja som ani na diskotéky nechodil. Jednak ich bolo za socializmu poriedko, bývali hlavne tancovačky a na tých som netancoval, ale hral. Mali sme vtedy kapelu, s ktorou sme vystupovali, čiže ja som bol ten, čo hral do tanca.

IVANA O PETROVI

Čo vás na ňom rozčuľuje najviac?

Rozčuľuje ma to, že ma nevie rozčúliť (smiech). Nemôžem mu nič vyčítať, je veľmi snaživý. Aj napriek tomu, že Peter je veľmi dominantná osobnosť, počúva ma a rešpektuje ma. Uvidím, ako to bude neskôr (smiech). 

Čo vám čas strávený s ním dal?

Peter je skúsený herec a producent, vďaka nemu som sa na šou naučila pozerať ako zvonka. Ukázal mi aj ten druhý pohľad. Pri tvorbe choreografií rozmýšľame viac globálne o tom, ako zaujať diváka, kde je naša pridaná hodnota.